Ako grófka Helena založila dve dediny (povesť)

Kedysi pod Babou horou i pod Pilskom bolo iba málo ľudí, nuž páni na Oravskom zámku usúdili, že by ich tam malo byť viac. Úžitok chceli mať aj z toho kraja, nielen z polí a lúk, ale najmä z lesov. A tak jedného dňa Helena, Thurzova dcéra a grófka vydatá za Gašpara Illésházyho, rozhodla sa, že ten kraj zahustí ľuďmi. Vraj tam založí nové dediny. Nuž dala jedného dňa rozhlásiť, či by sa nenašiel dakto taký, čo by chcel pole pod tými vrchmi zúžitkovať. V roku 1629 sa o tom ľudia dozvedeli.

No s poľami a lúkami sa panstvo na zámku ani nemuselo veľmi vynukovať. Sotva sa to dozvedel mladý Roman z Námestova a jeho kamarát Matej Benčík z Jasenice, zaraz leteli na zámok ako bez duše. Veľká chuť im prišla na to pole. A na zámku sa priznali, že by veru radi tam hneď zjari dohnali ovce a že by tam aj ostali dlhšie. Páni Oravského zámku ich posmelili v ich úmysle a privolili, že by na lúkach mohli naozaj pásť statok, ba že by časom uvážili, či by tam nechceli založiť novú dedinu. A tí naskutku pristali, no a nezabudli sa aj spýtať grófky:

„A akými dlžníkmi budeme, osvietená pani?“

„Nuž budete dávať pozor na hranice, že by nám do Oravskej stolice neprichodili ľudia, čo tu nepatria. No keď si čo-to zgazdujete, musíte pamätať aj na zámok. Nezaškodilo by, keby ste sem-tam masla, či podajednu hrudu syra doniesli, aj vykŕmená ovca sa zíde na zámku…“

Matej i Roman vďačne prisľúbili, že splnia žiadosť veľkomožnej panej a že nezabudnú na jej slová. A potom hybaj domov zháňať ovce, čo poženú pásť na lúky pod Pilskom. Lenže ovce vedno nepásli. Keď došli na miesto, kde sa dva potoky do seba vlievajú a utvárajú jeden tok, ozval sa Roman:

„No kamarát, tu sa nám treba rozísť. Tak si rozváž, na ktorú stranu pôjdeš. Azda ta, kde sa kloní slnko alebo, hádam, bližšie pod Babiu horu.“ No Matej sa nevedel rozhodnúť. Tu Roman z Námestova vybadal, že jeho spoločník z Jasenice skôr poškuľuje doľava, lebo tam nie sú také veľké vršiská ako na pravej strane, nuž mu ponúkol:

„Iď ty hore týmto potokom, ak sa ti vidí dolina a ak je taká tvoja vôľa. Ja sa poberiem napravo, možno budem mať tam šťastie. O mesiac sa môžeme zísť a potom si aj rozpovieme, ako sa komu vodilo.“

A tak, hľa, Roman z Námestova a Matej Benčík z Jasenice dohodli sa, kde budú ovce pásť. A veru bolo kde zahnať kŕdle. Obidvaja pásli na takej paši, akú dosiaľ ani nevideli. Ovce i barany na nej rástli i tučneli, časom sa vraj viac gúľali od tučnoty ako by mali pobehúvať.

Romanovi z Námestova sa celý kraj veľmi zvidel, nuž preto chodieval s ovcami jednostaj usmiaty. Akoby aj nie, keď sa mu všetko dario, čo chcel urobiť. A kdekoľvek vkročil, všade si pospevoval i na ovce povolával a prihováral sa im. Tak si pritom myslel, že naisto mu zvieratá rozumejú.

„A keď ovciam zatulinkám na píšťalôčke, vždy sa mi kŕdeľ roztancuje,“ chválil sa raz pred inými pastiermi.

Matej z Jasenice bol však iný. Na ovce skôr pokrikoval, nevedel sa im zaliečať ako Roman. Keď ho niekto stretol, ako ženie ovce a zadíval sa mu do očí, hneď by uhádol, že mu dačo tlačí dušu, ba azda má aj nepokoj v duši. A to preto, že sa ustavične bál o budúcnosť a či vydrží v tomto kraji.

Keď prešiel mesiac, Roman zbehol z pravej strany od Pilska nižšie do doliny a začal vyzerať Mateja. No aj ten sa už pohol, nuž sa čoskoro stretli. Sotva ho Roman zazrel, bežal mu naproti a už zďaleka na neho volal:

„No, kamarát, akože sa ti vodí?“ Matej hodil rukou a iba akoby odsekol:

„Ani sa ma nepýtaj! Biedny je to kraj… Okrem vrchov a paše nič súcejšieho v ňom nenájdeš. Ak tu ostanem, bedár zo mňa navždy ostane…“ Roman sa usmial a začal z celkom iného konca:

„Mne sa tu zas vidí, že som už teraz najväčší boháč. Široko-ďaleko niet bohatšieho človeka. Veď ktože z ľudí má viac ako my dvaja? Všetky vrchy, bohaté hory sú naše. Všetko nám môže patriť, slobodne sa môžeme po nich prechodiť.“ Romanovi svietili oči od radosti, keď pokračoval v reči:

„A belasá obloha nad nami čiaže je, há? Nám môže patriť, keď si ju privlastníme. I všetko na nebi si môžeme prisvojiť, ktože by nám to bral. No a tie studničky na poli! Ani cisár v Budíne lepšiu vodu nepije ako my tu pod Beskydami. Viac sú hodny ako bane plné zlata a striebra… A či nie je tak?“ Matej sa zamrvil, zdalo sa na prvý pohľad, že sa mu nechce počúvať takúto reč, ale predsa len usúdil, že Roman má pravdu. Nasilu sa mu však žiadalo priečiť, nechcel mu zaraz prikývnuť, nuž vyhŕklo z neho:

„Ale je tu smutno… Dakedy aj do plaču… Nijaký hlas nepočuješ, nedá sa tu rozveseliť…“

„Ojoj, že vraj tu nijaké hlasy nepočuť?“ zháčil sa Roman.

„A veď práve tu ich je toľko, ako vari nikde inde na svete. Či vari nepočuješ tie krásne vtáčie hlasy. Skoro celý deň sa prihovárajú stromom i ľuďom, a isto myslia vtedy aj na svojho Stvoriteľa. Môžeš s nimi vyspevovať celý deň, chváliť Boha od rána do noci…“

Tak mu, hľa, Roman dohováral. A predsa ešte neprestal ani potom, ale pokračoval:

„A či ty aj počuješ, ako hudie náš potok? Takú pieseň ľahko inde nepočuješ. A keď vietor oddola zaveje! Vtedy cítiš, ani čo by ťa hladila najjemnejšia dlaň. Nič sa nevyrovná takému pohladeniu, však? A ten šum, čo previeva každým dňom horami!“

Roman chcel pokračovať, ale zrazu prestal, lebo si myslel, že Matej nakoniec prehovorí veselším hlasom. Ten nevedel prísť k slovu, akékoľvek slovo, čo chcel vysloviť, ostalo mu v hrdle. Nakoniec sa odhodlal vyjaviť, čo ho najviac ťaží na srdci:

„Bolo by tu, bolo, keby som sa mal s kým pozhovárať. Lenže samotnému je tu veľmi otupno.“

Roman v duchu uznal, že je tak, ako vraví Matej, lebo aj on už dávnejšie nikoho tu nestretol, dlho nezazrel živú dušu. No zrazu sa rozosmial:

„Bratu, a mne ti je veselo aj bez ľudí! Čo sa ja narozprávam s drobnými kvietkami i s mojimi ovečkami. Všetko mi dobre rozumie, ani mne netreba nič vykladať.“ Tak mu vtedy Roman, a nakoniec ho začal potešovať:

„Keby sme však chceli, nemusíme tu byť sami. Kamarát, ešte toho roku si dovedieme pomoc a o rok o dva sa môžeme poženiť. Časom nás tu môže byť toľko, že nás bude plná dolina…“

Matejovi sa po tejto reči vyjasnili oči a bolo vidno, že sa takmer upokojil. No predsa sa len spýtal:

„A kedy pôjdeme do dediny? Aj na zámok sa nám patrí…“

„No, vari o pár dní zídeme nižšie, s jahňatami si neviem dať rady. Dajakú pomoc k nim mi treba hľadať. No aj na zámok môžeme dačo odniesť, nech vedia, že na nich nezabúdame!“ A naozaj ku koncu týždňa pobrali sa obaja pastieri do dediny, že sa aspoň pochvália, ako im zvieratá podrástli. No keď sa vracali nazad pod Pilsko, nehnali už kŕdle ani oni sami. Pomáhali im aj iní. Roman si viedol so sebou Matisa Oščandu, valacha spod Babej hory, a Matej sa zas zjednal s jasenickým Kleňom, čo ho tiež Matejom zvali. A tak sa neminul ani rok, čo Roman s Matejom si priviedli pomocníkov. A tí už neboli ani bez žien, ani detí. Joj, ukrutne sa potom všetci pod Babou horou i Pilskom rozvraveli. A kde bolo viac ľudí, začali sa stavať aj domy. A práve tam na tých miestach pod Beskydami vyrastali ako huby po daždi. Nuž sotva prešlo pár rokov, rozkladali sa v jednej i druhej doline pod vrchmi dve dediny. Ľudia z tých dedín sa v kadečom na seba podobali, ale predsa sa zdali z jednej dediny o čosi inakší ako tí v druhej. Vraj jedni sa ponášali na Romana a tí druhí zas akoby vypadli Matejovi z oka. A veru to vybadal raz aj pisár z Oravského zámku, čo tam bol spisovať ľudí. Ten na zámku rozprával pánom:

„Ľudia z pravej strany Pilska sú akísi veselší, ani čoby mali menej starostí ako tí druhí.“

„A tí na druhej strane vrchu sú vari iní?“

„Nuž iba takí zadumaní, ani čo by im myseľ jednostaj dačo mútilo. Celkom ako ich potok, čo tečie popri dedine. Mútny je aj vtedy, keď vo vrchoch neprší. Preto ho aj Mútnikom nazvali,“ tak vykladal zámocký pisár.

A podľa toho potom dediny aj mená dostali. Tam v doline, kde vraj tečie jednostaj mútna voda, začala sa volať Mutné. No a tá druhá, čo ju zakladal človek veselej nátury, tej ostalo navždy meno Veselé. Potom na Oravskom zámku takto pribudli dve dediny. A tie už potom iba takto volali.