Navigácia

Obsah

19. storočie


19. storočieV roku 1805 malo Veselé 1108 obyvateľov a 398 domov. Do roku 1828 sa zvýšil počet obyvateľov na 1823, naopak počet domov klesol na 365. V roku 1848 zrušil Uhorský snem poddanstvo a zo všetkých poddaných sa stali občania. Obecnými richtármi boli v rokoch 1800 – 1848 striedavo Ján Kumor, Štefan Zajak, Štefan Kumor, Jakub Rešutík, Martin Brandýs, Martin Kvak, Štefan Bedlek, Ján Lietavec a Martin Romaňák. Najvzdelanejším členom obecného úradu bol notár, ovládal latinčinu, maďarčinu, právne predpisy, nariadenia zemepána a Oravskej stolice, písal obecné listiny, obecné knihy, prosby k vrchnosti, odvolania, žiadosti obyvateľov, testamenty, kúpno-predajné zmluvy a podpisoval negramotných prísažných. Vo funkcii notára pôsobili Štefan Kumor, Štefan Kocúr, Ján Holek, Martin Pašák a Adam Ridzoň.

Medzi prísažnými sa spomínali Jakub Gurka, Michal Balek, Florián Balek, Martin Chromek, Jozef Zajak, Jozef Tulaľa, Jozef Sameliak, Ján Bulavčík, Ján Juroviak, Jozef Paterek a Ignác Brandýs. Medzi poľnohospodárske miery v 19. storočí patrili merica (72,52 litra), polmerica (36,32 litra), štvrtník (16 litrov), polštvrtník (8 litrov), holba (0,98 litra), žajdlík, verdunek, polverdunek atď. Polia ľudia merali šnúrou, namočenou do kolomaže, aby sa nerozťahovala alebo nezmenšovala. Z tohto dôvodu sa v starých listinách uvádzalo, že polia sa delili na šnúry. Neskoršie sa polia merali reťazou. Spravodlivé miery vlastnil obecný úrad a ak sa medzi roľníkmi vyskytol spor o množstvo obilia, masla, syra, oštiepka, mäsa či iných produktov, richtár obecnými mierami všetko zmeral a spory urovnal.

Samospráva obce v 19. storočí

V roku 1847 bol za richtára zvolený opäť Ján Lietavec a v obecných účtoch notár zaznačil: „Počas volieb v hostinci Šimona Steinbergera sa strovilo 23 holieb pálenky za 12 zlatých 25 grajciarov.“ Pohostenie voličov sa konalo každoročne. Napríklad v roku 1862 „počas obnovenia úradu (volieb) pre zhromaždených obyvateľov dali oldomáš (borovičku) za 12 zlatých a stoličným pánom aj obed, večeru a frištik“. Do roku 1918 mali volebné právo výhradne muži. V rokoch 1850 – 1899 sa vo funkcii richtárov vo Veselom vystriedali Jozef Zaják, Serafín Zaják, Martin Francúz, Ján Romaňák, Ján Ševčík, Jakub Francúz a Ignác Vajteršic. Vo funkcii notára pôsobili Adam Ridzoň, Adam Zaják, Martin Francúz, Jozef Tulaľa, Ján Romaňák, Jozef Balcirák, Martin Francúz a Ignác Ridzoň. Poštármi boli Vendelín Balek, Matej Pekarčík, Štefan Morga, Jozef Balcerčík, Ján Švec a Martin Romaňák. Členovia obecného úradu sa schádzali v dome richtára alebo notára a zhromaždenia obce sa konali v Seidlerovom hostinci. Po roku 1871 si obecný úrad prenajal dom ochodníka Eduarda Seidlera. Obec mala vo svojom majetku štyri nehnuteľnosti – školu, márnicu, hasičský sklad a trhovisko. Obecný richtár, notár a prísažní sa v obci starali o poľnohospodárstvo, výstavbu a opravu ciest a mostov. Vedenie obce taktiež zabezpečovalo chod školy a farnosti. Dozeralo na bezpečnosť, výber daní, lesné práce a zabezpečovalo regrútov do armády. Dôležitou povinnosťou obecnej správy bolo dbať na požiarnu ochranu, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie, pomoc sirotám, tulákom, žobrákom a bezdomovcom. Pôrodným babiciam kupovali lieky a zdravotnícke pomôcky.

Hospodárstvo, obchod, trhy a jarmoky v 19. storočí

Veselé bolo už od druhej polovice 18. storočia strediskom farnosti pre obce Mutné a Beňadovo. Bývalo zvykom, že pred nedeľnou omšou a počas odpustových sviatkov sa pred kostolom schádzali kupci a ponúkali svoj tovar na predaj. V 19. storočí boli vo Veselom trhy a jarmoky natoľko zaužívané, že sa obec stala vychýreným trhovým strediskom. V roku 1880 boli vybudované drevené prístrešia, tzv. kramárnice, aby kupci mohli i v nevľúdnom počasí bezpečne vystaviť svoj tovar na predaj. Spočiatku boli vo Veselom dva výročné jarmoky – vo sviatok sv. Alžbety a vo sviatok Ružencovej Panny Márie. Po roku 1850 sa počet jarmokov rozšíril a pribudli jarmoky počas sviatkov Troch kráľov, Veľkej noci, sv. Trojice, sv. Jakuba, sv. Michala, Všetkých svätých a sv. Ondreja. Dobytčie trhy sa konali každé dva týždne počas roka. Obecné zastupiteľstvo každoročne volilo jarmočného richtára. Obchodníci platili do obecnej pokladnice poplatok za prenájom trhových miest. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia sa v obci usadili židovskí podnikatelia, ktorí prenajímali obecnú krčmu, otvorili obchod s voskom, sviecami, soľou a priemyselným tovarom. Leo Šmergel a vdova Terézia Strauzsová sa spomínali v súpise obyvateľov už v roku 1828. Jej syn Jozef Strauzs sa oženil s Ernestínou Šmergelovou a podnikal v obchode v rozpätí rokov 1837 – 1865. Ďalšími židovskými podnikateľmi boli: krčmár Šimon Steinberger, obchodník Marek Langfelder, a hostinskí: Eduard Seidler, Emanuel Strausz, Jozef Strausz ml., Jozef Schwartz, Jakub Hruška a Jozef Hruška. Vo Veselom bolo sedem múčnych mlynov a chodili sem mlieť obilie ľudia z dedín Bielej Oravy. Mlynármi v tom čase boli: Martin Oleš , Ján Gočál, Martin Oleš ml., Ján Balek, Ján Romaňák, Martin Rejduga, Jozef Gočál, Ján Ruliak, Štefan Hládek, Jozef Matejčák. V obci bola aj kováčska dielňa, v ktorej ako kováč pracoval Ján Ševčík. Po roku 1859 vykonával kováčske remeslo jeho syn Michal Ševčík a po roku 1897 vnuk Pavol Ševčík. Obec Veselé dostala do vlastníctva právo „krčmy, šenkovania všelijakých opojných nápojov, právo pálenia pálenky, varenia piva, právo mlynov, píl, vody, príboja a právo rybačky“. Rybolovné právo bolo obci udelené na potokoch Veselovanke, Mutnianke, potokoch Šubjakovom, Rakovskom, Svajčikovskom, Hlubokom a Rilke.

Vznik Spolku bývalých urbarialistov v roku 1873

Spolok urbarialistov vznikol 12. mája 1873, keď predstavitelia Oravského komposesorátu, obce a podielnici podpísali urbársku dohodu. Oravské panstvo v nej odstúpilo všetky polia do vlastníctva užívateľom chotárnych pasienkov a lesov. Lesy, ktoré dostala obec boli natoľko mladé, že ťažba v nich nebola možná. Z toho dôvodu povolilo Oravské panstvo Veselovcom nasledujúcich dvanásť ťažiť guľatinu a vrchovinu z panských lesov, a to každý týždeň od sviatku sv. Michala do mája nasledujúceho roku. Rozloha chotára predstavovala 7079,690 katastrálnych jutier, obsahovala 348 domov s počtom 1836 obyvateľov. Podielnici volili lesných hájnikov, ktorí dohliadali na poriadok v lesoch. Obecnými hájnikmi boli Jakub Francúz, Ján Šterbák, Martin Gajniak, Jozef Balcerčík, Jozef Maslančík, Pavol Ganobčík, Martin Romančík a Anton Tulaľa. Ak hájnici prichytili na veselovských pasienkoch cudzí dobytok, zajali ho a majiteľovi bol vydaný až po zaplatení výkupného alebo pokuty. Poľovné právo prenajímali na obdobie troch rokov, neskoršie na šesť rokov. Právo lovu získal ten záujemca, ktorý zaplatil najvyššie nájomné. Najčastejšie to boli ľudia z obce. V roku 1787 Štefan Kurek s Ignácom Pašákom zaplatili za poľovné právo 10 zlatých. V nasledujúcich rokoch sa medzi nájomcami poľovného práva spomínali živnostník Anton Jagelka, Ján Smetanay, hlavný slúžny z Námestova, učiteľ Jozef Jablonský a farár Viktor Kubašek. Urbarialisti prenajímali aj pasienky v Hájke, Pizdeganovke, Slobodnej, Pálenici a Magure.

Choroby a živelné pohromy v 19. storočí

V 19. storočí postihli Veselé tri veľké epidémie cholery, ktoré si vyžiadali desiatky ľudských životov. Cholera v roku 1873 spôsobila toľko úmrtí, že v obciach ľudia zakladali cholerové cintoríny pre zosnulých. Chorí zomierali na vysoké horúčky. Trpeli neznesiteľnými bolesťami hlavy, zimnicou, hnačkami, dávením, úzkosťou, studeným potom, nespavosťou, bolesťami v hrudníku a údoch. Stoličný lekár Gotfríd Koch prišiel do každej dediny a poučoval najmä pôrodné babice, ako pomôcť chorým. Vo Veselom liečili chorých Mária Korcoňová, Katarína Kubišňáková a Katarína Pavláková. V auguste roku 1850 sa v obci rozšírila epidémia červienky. Chorých liečil doktor Miklušica. Medzi infekčné choroby, ktoré sa v obci vyskytli v druhej polovici 19. storočia, patrili týfus, kiahne, osýpky, červienka, trachom, šarlach, divý kašeľ a tuberkulóza. V roku 1847 prišli do Veselého štyria chorí žobráci a zomreli tu. Nikto nevedel odkiaľ pochádzali a ako sa volali. Richtár dal urobiť truhly a pochovali ich na obecnom cintoríne. V rokoch 1845 – 1847 sa opäť opakovali neúrodné roky, po ktorých nasledoval hladomor. Ľudia z obce odchádzali na Dolnú zem. Neúrodné roky v podobe mrazov v lete, prívalových dažďov, veternej víchrice s krupobitím a požiarov od bleskov sa vyskytovali často. Prudké dažde vyplavili zasiate polia alebo zamrzli poľné plodiny. Obyvatelia obce vtedy žiadali Oravskú stolicu o zníženie daní a prídely obilia. Zasiate obilie ničila aj premnožená diviačia a srnčia zver. V roku 1813 obrovská povodeň zborila domy, hospodárske usadlosti a odplavila plodiny z polí. Medzi rokmi 1805 a 1828 klesol počet domov vo Veselom z 398 na 361. Prudký ľadový kamenec v júli roku 1824 zničil úrodu v celom chotári. Rok 1834 bol neobyčajne suchý, úroda obilia aj zemiakov bola slabá. Roľníci kupovali obilie a zemiaky na trhoch v Poľsku a Hontianskej stolici. Poľnohospodárske roky 1845 – 1847 sú známe ako tri neúrodné roky. Víchrica v apríli roku 1850 strhla niekoľko domov a hospodárskych budov. Richtár Jozef Zaják žiadal odpustenie daní pre vlastníkov „znivočených domov“. Začiatkom septembra 1863 a 24. júna 1864 zničila víchrica s dažďom väčšinu obsiatych polí. Kruté živelné pohromy nazývali ľudia „vybitelina“. Ďalšia pohroma sa opakovala 18. augusta 1869. Richtár s prísažnými spisovali škody na poliach štyri dni. V júli roku 1870 prišli mrazy a polia zapadli snehom. 25. apríla 1876 povodeň poškodila niekoľko domov. 25. júla 1880 spôsobil ľadovec neúrodu a opakoval sa v lete roku 1883. V obci často horelo a výnimkou neboli ani lesné požiare. V júli 1868 hasili lesný požiar v Hôrke. Požiare budov hasili v rokoch 1880, 1887, 1888, 1891, 1895, 1896, 1899, 1901 a 1904. V 70. rokoch 19. storočia bola zakúpená hasičská striekačka a železné háky na strhávanie horiacej strechy. Novú hasičskú striekačku kúpili v roku 1891 a uskladnili ju do novopostaveného dreveného skladu. Pohromou pre roľníkov bol aj mor dobytka (slintačka a krívačka), ktorý sa rýchlo rozšíril na celé stádo. Vyskytoval sa často. Niekedy stačilo kúpiť na trhu nakazený dobytok a mor sa pri pasení dobytka rozšíril na celé stádo. Oravská stolica posielala richtárovi obežníky s informáciou, v ktorých dedinách sa vyskytuje mor dobytka. Vtedy sedliaci strážili chotárne hranice svojej obce, aby sa nakazený dobytok nezatúlal do chotára, alebo aby ho nedoviedli do obce cudzí obchodníci. Napríklad vo februári roku 1858 strážili „na Beskyde Novotskom a Polhorskom“, aby sa z Galície nerozšíril mor dobytka na Oravu. Podobne sa hranice chotára strážili aj v roku 1864.