Navigácia

Obsah

Prehľad vysťahovalcov z Oravského Veselého do USA v rokoch 1892-1924


V druhej polovici 19. stor. sa situácia vo Veselom (a na celej Orave) dramaticky zhoršila. Neustálym dedením sa polia pre rodinu zmenšili natoľko, že neschopnosť malého množstva pôdy uživiť rodinu si vyžadovala rýchle riešenie /pozri Prílohu 2/. Boli 3 možnosti: Intenzifikáciou poľnohospodárskej výroby získať viac potravín, ktorá však v daných podmienkach nebola možná. Odsťahovať sa do mesta a zamestnať sa v rozvíjajúcom priemysle. Na Orave sa priemysel vôbec nebudoval, preto sa niekoľko rodín vysťahovalo za prácou do Budapešti, ktorá sa rýchlo rozrastala a poskytovala obmedzené množstvo práce. Preto im zostávalo iba:

Vysťahovať sa za prácou do USA

V USA sa po skončení Občianskej vojny v ktorej zvíťazil priemyselný Sever prudko rozvíjal priemysel a Amerika potrebovala veľké množstvo nových pracovných síl. Preto sa majitelia baní v roku 1877 rozhodli, že aj na Slovensko pošlú agentov, aby verbovali robotníkov pre banský a oceliarsky priemysel v USA. Amerika poskytovala pracovné príležitosti aj pre nekvalifikovaných robotníkov a zárobok bol v porovnaní s Uhorskom niekoľkonásobne vyšší. V rokoch 1875 až 1914 emigrovalo do Spojených štátov viac ako 620 000 Slovákov.
Na rozhodnutí vysťahovať sa do USA mala vplyv aj stupňujúca sa maďarizácia – deti v školách sa učili po maďarsky, na úradoch sa komunikovalo v maďarskom jazyku, všetky dokumenty boli v maďarčine a na obchodoch a budovách boli maďarské nápisy. Všetko presviedčalo obyvateľov Veselého, že nie sú Slováci ale Maďari. To viedlo k oslabeniu vzťahu k domovu a uľahčilo rozhodovanie o ceste za more.
Aj vo Veselom boli agenti verbovať na prácu do Ameriky, boli tu tiež agenti lodných spoločností, ktorí dávali informácie o cestovaní a dali sa u nich kúpiť aj lodné lístky. Objavili sa aj prevádzači na územie Poľska, cez ktoré sa dalo bez pasov „na čierno“ dostať do prístavu Hamburg a ušetriť peniaze a energiu na vybavovanie pasu.
Veľká časť vysťahovalcov sa neplánovala usadiť v USA natrvalo. Plánovali niekoľko rokov tam pracovať, našetriť doláre a s úsporami sa vrátiť domov; kúpiť pôdu, postaviť murovaný dom a zlepšiť svoje sociálne postavenie. Ktorí sa rozhodli v Amerike natrvalo usadiť, predali svoje pole, dom a ostatný majetok, tým získali peniaze na cestu a na usadenie sa v novej vlasti. Na cestu si brali oblečenie, peniaze a najmä stravu.

Počet vysťahovalcov z Veselého

Počet vysťahovalcov z Veselého (aj z celej Oravy) nebolo možné donedávna zistiť. Nezachovala sa evidencia vydaných pasov pred rokom 1914, žiadosti o vydanie pasu sú iba nekompletné, náhodne roztrúsené v archíve župy. Tiež sa neviedla evidencia cestujúcich do Ameriky. Okrem toho veľa odchádzalo do Ameriky bez pasu, „na čierno“ mimo evidenciu. Župní úradníci odhadovali, že takto vycestovala väčšina vysťahovalcov, proti čomu sa robili aj policajné opatrenia, ale neúspešne. Preto v monografiách jednotlivých obcí je stať o vysťahovalectve napísaná všeobecne bez konkrétnych údajov, v podstate biele miesto v dejinách obce.
Americké úrady umožnili prístup do evidencie prisťahovalcov Imigračného úradu na Ellis Islande v New Yorku, kadiaľ prešli všetci prisťahovalci v rokoch 1892 – 1924. To bola doba v ktorej vycestovala drvivá väčšina emigrantov z Veselého, možno aj všetci. Vyhľadávanie sťažovalo, že mená a názvy boli písané maďarským pravopisom a pri prepisovaní do evidencie americkí imigrační úradníci ešte viac skresľovali slovenské mená. Napriek uvedeným problémom nám to umožnilo podľa mena a miesta pôvodného pobytu vyhľadať 151 vysťahovalcov z Veselého. V zozname sú všetci ktorí pristáli pri brehoch Ameriky; s pasom alebo bez neho. V tabuľke uvádzam všetky údaje ktoré sú v evidencii, mená a názvy uvádzam tak ako sú v origináli.

Podľa veku najväčšiu skupinu tvorili vysťahovalci vo veku 21 – 25 rokov – 41 osôb tj. 27,7%, nasledovala skupina 15 – 20 rokov (39 – 26,4%), priemerný vek 24,6 rokov, podrobnejšie v Prílohe 1. Vysťahovalectvo bolo doménou mužov, žien bolo prekvapujúco málo, v porovnaní s inými obcami, z ktorých žien bolo iba o málo menej ako mužov. Celkovo sa vysťahovalo 101 mužov, tj. 68,2%, žien 47 tj. 31,8%. Z mužov bolo ženatých 42 (41,6%), slobodných 59 (58,4%); ženy vydaté 9 (19,1%) aslobodné 38 (80,9%). Najviac Veselčanov pristálo v New Yorku v r. 1909 a 1910 – po 21 (14,2%) osôb, na druhom mieste v roku 1903 16 (10,8%) osôb.

Cesta do prístavu

Keď boli so všetkým pripravení vydali sa z Veselého na ďalekú cestu. Často ich sprevádzal agent lodiarskej spoločností, ktorí im pomáhal orientovať sa v novej neznámej situácii. Vysťahovalci ktorí mali pas, cestovali železnicou južnejšou trasou do prístavu Brémy (84 osôb), tí ktorí pas nemali, odchádzali „na čierno“ a cestovali severnejšou trasou cez územie Poľska a Nemecka do severnejšie položeného prístavu Hamburg (46 osôb). Iba niekoľko osôb využilo prístavy Rotterdam (7 osôb), Trieste (4 osoby), Atverpy (2 osoby), Southampton (2 osoby), Cherbourgh (1 osoba) a Cuxhaven (1 osoba). V prístave sa ubytovali v prístavných barakoch, v ktorých čakali na loď.
Zakúpili si lodné lístky (pokiaľ ich už nemali zakúpené doma od agenta lodnej spoločnosti) do najlacnejšej 3. tzv. „vysťahovaleckej triedy„.

V prístave bol vypracovaný zoznam cestujúcich, ktorý obsahoval meno vysťahovalca a odpovede na 29 otázok. Tento dokument po príchode do USA odovzdal kapitán lode americkým úradníkom, slúžil im na posúdenie spôsobilosti prisťahovalca usadiť sa v USA.

Lode na ktorých sa plavili Veselčania z Európy do USA:

Graf Waldersee /22/, Kaiser Wihem der Grosse /21/, Kaiser Wilhem II. /17/, Kronprinz Wilhem /9/, Kronprizessin Cecilie /9/, Batavia /6/, Kaiserin Auguste Victoria /5/, Veendam /5/, Amerika /4/, Koln /4/, President Grant /4/, Belvedere /4/, Chemnitz /3/, Pretoria /3/, Brandenburg /3/, Prinz Friedrich Wilhem /3/, Neckar /3/, Barbarossa /2/, Rhein /2/, Cincinnati /2/, Oldenburg /2/, Lopland /2/, Seydlitz /2/, Grosser Kurfurst /1/, Phoenica /1/, Pennsylvania /1/, Main /1/, Konig Albert /1/, Lutzov /1/, George Washington /1/, Nieuw Amsterdam /1/, Saturnia /1/, Olympic /1/, Aquitania /1/, Yorck /1/, President Roosvelt /1/.

Plavba

Cestujúci 3. triedy boli umiestnení v podpalubí, v malých izbách ležali ľudia na regáloch na jednoduchom slamníku, spolu muži, ženy aj deti. Strava bola minimálna, väčšinou sa museli stravovať zo svojich zásob. Pitná voda sa rozdávala na prídel len v časových intervaloch, alebo len raz do dňa. Hygiena bola nedostatočná, vzduchu v izbe málo, mnohých premáhala morská nemoc.

Po 15 až 60-tich dňoch – podľa rýchlosti plavby – pristála loď v prístave, pri móle East River v New Yorku. Vysťahovalci 3. triedy boli prevezení člnmi alebo trajektami na ostrov Ellis Island, kde sídlil Imigračný úrad a kde museli Veselčania prekonať poslednú prekážku na ceste za lepším životom.

Imigračný úrad

V rokoch 1820 – 1892 sídlil Imigračný úrad na juhu Manhattanu v prístave Castele Garden. Odtiaľ ho presťahovali na ostrov Ellis Island, kde v tieni Sochy Slobody postavili novú budovu z „Gruzínskej borovice“ a otvorený bol 1.1.1892. Tento ostrov sa premenil na malé mesto, v ktorom sa nachádzal nový Imigračný úrad, súd, škola, nemocnica, obchody a ubytovne. Večer 17. júna 1897 budova do základov vyhorela. Okamžite začali stavať novú „ohňovzdornú“ budovu otvorenú 17. decembra 1900 a v tento deň prijali 2 251 prisťahovalcov. Cez tento ostrov prešlo medzi rokmi 1892 až 1954 do Ameriky viac ako dvanásť miliónov (uvádza sa aj 17 miliónov) prisťahovalcov.
V novembri 1954 bol Ellis Island oficiálne uzavretý. V r. 1965 vyhlásili Ellis Island za súčasť Sochy slobody, ktorá bola postavená na susednom ostrove, za Národný pamätník. Po dôkladnej rekonštrukcii otvorili ostrov pre verejnosť a v budove Imigračného úradu zriadili múzeum „Ellis Island Immigration Museum„. Múzeum prijalo takmer 2 milióny návštevníkov ročne.

Kontrola na Imigračnom úrade

Vláda Spojených štátov zaviedla regulačné opatrenia. Do krajiny nesmeli vstúpiť: chorí, najmä na infekčné nemoci, negramotní, a úplne nemajetní – prisťahovalec musel mať majetok, min. 10 dolárov v hotovosti, alebo sponzora. ktorý by sa za neho zaručil. Preto musel každý imigrant absolvovať lekársku a právnu kontrolu. Po prevezení na ostrov El lis Island oddelili mužov od žien a detí. Všetkých zoradili do radu a čakala na nich vstupná zdravotná prehliadka. Prehliadka začala už pri vstupe do hlavnej haly.
Do haly viedli schody, na konci ktorých stál lekár a pozoroval prichádzajúcich hore schodmi. Všímal si, či niektorý z nich nekríva, či nie je veľmi zadýchaný, či sa u neho navonok neprejavuje nejaká fyzická, psychická alebo motorická porucha. Následne ich kontroloval očný lekár, ktorý po rýchlom zbežnom vyšetrení rozhodol, či dotyčný pokračuje ďalej, alebo ho poslal na detailnejšie vyšetrenia, alebo ho hneď vrátil na najbližší parník do jeho krajiny, odkiaľ prišiel. Od očného lekára ho poslali na ďalšie vyšetrenia, kde sledovali duševné či fyzické deformácie, nákazlivé choroby, tehotenstvo, pohlavné choroby a podobne. Po každom vyšetrení prisťahovalcovi na hruď napísali kriedou nejaký znak, ktorý predstavoval v skratke jeho diagnózu. Po vyšetreniach čakal prisťahovalca pohovor s úradníkom, ktorý mal pred sebou spis o všetkom, čo sa jeho osoby týkalo. Tento spis bol doplnený o jeho chorobopis, ktorý mu tam lekári urobili.

Všetky tieto náležitosti boli podrobne skúmané a na základe nich sa úradník rozhodol, či prisťahovalca do krajiny pustí, alebo nie. Úradníkovi často pomáhal tlmočník, keďže väčšina prisťahovalcov neovládala anglický jazyk. Každému bolo položených tridsať dva otázok, v ktorých sa ho pýtali na jeho meno, vek, povolanie, krajinu pôvodu, či je vzdelaný, či vie písať, čítať, koľko peňazí si nesie so sebou a podobne.
Ak mali kontrolovaní nejaké problémy umiestnili ich do tzv. „väzby“. Napríklad ženy s deťmi, ktoré cestovali samé, museli v tejto väzbe počkať, kým pre nich neprišiel ich manžel. Ľudia, ktorí cestovali bez peňazí, museli počkať na niekoho, kto im prinesie peniaze, alebo sa za nich verejne finančne zaručí. Chorí a tehotné ženy boli nútené ostať v nemocnici. Zločinci a políciou hľadané osoby boli hneď zadržané a vyhostené. Táto väzba trvala pre niekoho pár hodín, pre iného pár dní, no našli sa aj takí, ktorí tam strávili niekoľko mesiacov. Približne 80 % všetkých prisťahovalcov strávilo na El lis Island len niekoľko hodín. Ostatní prisťahovalci boli zadržaní pre nejakú zdravotnú alebo administratívnu príčinu a len 2 % boli automaticky vyhostení z krajiny.

V Amerike

Veselčania sa usádzali v priemyselnej oblasti v severovýchodnej oblasti v štátoch New York, New Jersey, Illinois, Connecticut, Ohio, ale najmä v Pensylvánii, kde sa mesto Pittsburg stalo najväčším strediskom Slovákov. Život v Amerike bol pre nich ťažkou skúškou. Po neľahkých udalostiach doma, ťažkej a nepríjemnej plavbe po mori, stresujúcich podmienkach na imigračnom úrade sa dostali do ďalšej neľahkej situácie. Prvoradou úlohou bolo usadiť sa, nájsť si čím skôr prácu a začať sporiť. Vysťahovalci z Veselého boli v drvivej väčšine nekvalifikované pracovné sily, preto sa zamestnávali v baniach a oceliarňach. Práca v týchto profesiách bola často oveľa ťažšia ako doma, no pláca sa nedala ani zďaleka porovnať. Baníci a pracovníci v železiarňach mohli zarobiť až $1.50 -$2.00 na deň. Doma by pritom zarobili niečo okolo 15 – 30 centov. Zatiaľ čo muži pracovali v baniach a továrňach, ženy sa buď starali o domácnosť alebo o ubytovne, prípadne tiež pracovali. Ľudia pracovali v neľudských podmienkach, pri nedostatočnej hygiene, v uzavretých priestoroch v baniach a továrňach, časté boli aj smrteľné úrazy.
Obyvatelia Veselého sa pripájali k už existujúcim slovenským komunitám, zapájali sa do činnosti slovenských spolkov, prispôsobovali sa novým životným podmienkam. Zdôrazniť ale treba, že pri krstinách, sobášoch, pohreboch, zábave a iných príležitostiach dôsledne zachovávali zvyky, tradície a obrady z domova.
Život Slovákov v Spojených štátoch výstižne charakterizoval významný dejateľ K. Čulen, keď povedal: „Nikde nebolo Slovákom tak dobre ako v Amerike, ale nikde netrpeli toľko ako v Amerike.“

Autor: PhDr. Juraj Laššuth