Oravská lesná železnica

Rozmach priemyslu na sklonku 19. storočia bol príčinou stále rastúceho dopytu po kvalitnom dreve. Oblasť Kysúc a Oravy bola oddávna zdrojom tejto suroviny a ťažba dreva bola prevládajúcou formou obživy obyvateľstva. Avšak odľahlosť a zlá dopravná infraštruktúra regiónu dlho bránila intenzívnemu rozvoju drevospracujúcemu priemyslu. Na začiatku 20.stol. boli rozsiahle a doposiaľ málo využívané lesné porasty na pomedzí Oravy a Kysúc veľkým lákadlom pre drevospracujúce firmy. Doterajší spôsob dopravy dreva plavením, alebo povozmi už nepostačoval zvýšenému dopytu po drevnej hmote a hľadali sa iné spôsoby dopravy, ktoré by neboli závislé na povetrnostných podmienkach a umožňovali by i prepravu iných materiálov.

V tej dobe jediným technicky zvládnutým dopravným prostriedkom s dostatočnou kapacitou a spoľahlivosťou bola železnica. S ohľadom na požiadavku dopravy dreva, lesná železnica. Slovenské pohoria, charakteristické dlhými dolinami, boli ideálnym terénom pre ekonomické využitie tohoto dopravného prostriedku. Voľba úzkeho rozchodu (760mm) stavbu až o 40% zlacnila oproti normálnemu rozchodu 1435 mm a umožnila budovať trať vo smerovo i sklonovo náročnejších podmienkach ako „veľká“ železnica. Systém odbočiek do vedľajších dolín bol budovaný podľa potreby ťažby, často ešte s nižšími nákladmi, než hlavná trať. Kysucko – oravská lesná železnica vznikla spojením dvoch spočiatku samostatných železníc – Kysuckej lesnej železnice (KLŽ) a Oravskej lesnej železnice (OLŽ). Vybudovanie spojovacej trate cez sedlo Beskyd systémom úvratí bolo technicky pozoruhodným riešením, nemajúcím v Európe obdoby. Po ukončení prevádzky v r. 1972 bola väčšina trate i mobiliáru zlikvidovaná. Úsek Chmúra – sedlo Beskyd – Tanečník bol vyhlásený za národnú technickú pamiatku a pod správou Kysuckého múzea v Čadci je prevádzkováný v rámci skanzenu Múzea kysuckej dediny ako Historická lesná úvraťová železnica (HLÚŽ).