Navigácia

Obsah

Osobnosti obce

Kornel Brtko


Kornel Brtko– kňaz, narodený v r. 1915 v Likavke, zomrel 14. mája 2003 v 88.roku života a 64. roku kňazstva, pohrebnú omšu slúžil Mons. prof. ThDr. František Tondra, pochovaný je v Likavke
– v našej farnosti pôsobil v rokoch 1947-1958,  ostatné pôsobiská: Hruštín, Tvrdošín, Lúčky
– zaslúžil sa o rozvoj športu v našej obci, najmä futbal, volejbal, šach, lyžovanie, je zakladateľ Telovýchovnej jednoty Sokol, (terajší TJ Tatran)
– autor autobiografickej novely Úlomky zo života, v ktorej nie je núdza na spomienky z pôsobenia v Oravskom Veselom

Zopár úryvkov z novely:

XIX. Vítanie v Oravskom Veselom

V Námestove ma čakal obchodník a krčmár z Oravského Veselého Jozef Zimáň so svojím malým nákladným autíčkom. A tak sme na mrku prišli do Veselého. Ľudia už nečakali, lebo od obeda už zamrzli. Len niekoľko chlapcov behalo okolo kostola. Jeden z nich, neviem či bol poverený alebo nie, vybehol na vežu a začal zvoniť. Keďže to bol slabý chlapec, nevládal zvon utiahnuť, a tak mu zvon bil na jednu stranu – ako na poplach. Jeden chlapec ma mal asi vítať, nuž začal: „Včera som ešte nariekal a dnes sa už veselím…“ Myslím, že to bol Michal Šimurda – kostolníkov syn. Ďalej si už nepamätám, lebo vtom dobehli žandári a pýtali sa: „Kde horí, alebo prečo sa robí poplach?“ Ja som sa im predstavil, že som nový správca fary a že chlapec asi nevládal zvon utiahnuť. To sa pokojne skončilo. Ale ľudia aspoň z ústredia sa pozbiehali a išiel som im dať požehnanie. Dp. kaplán Bernard Pánči tiež dobehol a ľud sa po požehnaní rozišiel. Horný a Dolný koniec ani nevedel, že som prišiel, lebo od kostola bolo nahor štyri a pol kilometra a nadol vyše troch. V pondelok ráno som mal sobáš. V utorok som vzal lyže a išiel som do posledných domov na Hornom konci, aby som zistil koľko trvá cesta do kostola a späť, aby sa i najvzdialenejší mohli dostať do kostola na druhú svätú omšu. Bolo treba aj trošku času pridať, lebo keď v zime cestu zadulo, iba telefónne stĺpy ukazovali, kde je asi cesta. Bolo sa treba brodiť snehom. Keď tak zadulo, sme ani nekázali, len sme povedali pár viet a pustili sme veriacich chytro domov, lebo boli mokrí po pás. Keďže môj predchodca si napílené drevo pobral do Tvrdošína, vstávali sme s dp. kaplánom o piatej, do šiestej sme napílili, on o šiestej išiel slúžiť svätú omšu a ja som do mojej svätej omše narúbal. Ale potom sme si zavolali Ignáca Romaňáka s cirkulárom a dreva nám napílili, takže sme sa dlho netrápili. A museli sme sa ponáhľať aj kvôli snehu, keby bolo zapadlo, nedostali by sme ho do fary, lebo bolo do vrchu. Taký bol môj začiatok v Oravskom Veselom. Cez fašiangy bol preložený dp. kaplán do Námestova a vtedy som mu povedal: „Je to síce len na výpomoc, ale vy sa sem už nevrátite, lebo v okrese všetky prázdne miesta budú vami lepiť.“ Aj tak bolo. Už sa do Veselého nevrátil ako kaplán, len ako hosť. Od 1. júla 1947 nastúpil nový kaplán Cyril Harmata-Milotinský. Po jeho odchode som zostal sám až do môjho odchodu 1958.

XX. Futbal – liek

Raz jeden chlapec sa zavesil na nákladné auto vzadu. Auto sa obracalo. Šofér nikoho nevidel a keď auto oprelo o zlomenú vŕbu, chlapca tam pritislo a ťažko ho zranilo. Chlapec len skackal na jednej nohe. A keď som sa stretol s jeho otcom, Jánom Borákom, ten sa mi žaloval: „Pán farár, mal som zdravého chlapca Joža a teraz mám žobráka. Neviem, či ešte bude niekedy chodiť na tej nohe.“ Hovorím mu: „Otec, ja by som vám poradil, ako ho vyliečiť, ak ma poslúchnete.“ „Poslúchnem, pán farár, prečo nie?“ „Ale isto ma poslúchnete, aj keď sa vám to bude zdať nemožným?“ „Ale hej, tu je moja ruka.“ „Kúpte mu futbal.“ Otec Borák vyvalil na mňa oči nechápavo a ja mu hovorím: „Pozrite, on potrebuje rehabilitáciu a to ho veľmi bolí, ale keď bude mať šancu streliť gól, on zabudne na bolesť a ten gól bude chcieť streliť, či ho bude bolieť, alebo nie.“ A starý Borák ma poslúchol. Jožovi futbal kúpil a chlapec každý deň bol s futbalom na ceste. O dva mesiace bola noha v poriadku. Chlapec prestal krívať a už normálne hral futbal s chlapcami. A veru jeho otec prišiel s uznaním za mnou a ďakoval mi za dobrú radu. Tak futbal sa stal jeho liekom.

XXII. Či je krv žltá?

Mali sme v Oravskom Veselom pracovnú schôdzku s dievčatami SKM. A keďže som videl, že sú ustaté, urobili sme si prestávku a povedal som im aj jeden žart. Dvaja vojaci pri výbuchu granátu sa okamžite hodili na zem a jeden z nich zistil, že mu čosi teplé tečie dolu stehnom. I pýtal sa toho druhého:
„Artúr, je krv žltá?“„Prečo sa pýtaš?“ hovorí druhý.
„Ak je krv žltá, ja som už ranený,“ hovorí ten prvý.
Reku, viete, čo mu bolo? Všetky dievčatá do smiechu. Len jedna industriálna pani učiteľka sa nesmiala.
O týždeň sme mali zase schôdzku a v prestávke sa spomínaná pani učiteľka pýtala, že čo bolo smiešne na tej otázke „či je krv žltá?!“ Ja som jej hovoril: „A viete, prečo sa pýtal?“ Že nie. „Nuž, tieklo mu teplé dolu stehnom, on opáčil a videl, že je to žlté, preto sa pýtal.“ A ona: „A čo je na tom smiešne?“ A reku, neviete, čo sa mu stalo? Že nie. Nuž, nezdržal som sa smiechu a po slovensky bez obalu som povedal: „Pustil do nohavíc.“ To ste potom mali vidieť, čo sa stalo. Tá sa hodila na zem a tak sa smiala, že som myslel, že dostane kŕče od smiechu. No, ostatné samozrejme tiež. Tak sme sa vtedy nasmiali, čo nás až mimické svalstvo bolelo. A samozrejme, už bolo po schôdzke. V dobrej nálade sa rozišli a ja som ich len prosil, aby dolu dedinou išli pokojne, aby ľudia nemysleli, že pošaleli. Tak sa skončila otázka, či je krv žltá.

XXVI. Živobytie

Roky päťdesiate a šesťdesiate boli všade veľmi ťažké. Najmä v podhorských dedinách, kde bola pôda veľmi neúrodná. K takej pôde patrilo aj Oravské Veselé. Zeme, ktoré boli blízko lesa, boli skalnaté a pri mnohých boli na hromadách, tzv. kempách, kopy navyberaných skál. Úroda bola naozaj veľmi slabá. Zemiaky sa museli doviezť až ku kostolu, kde sa vážili a zosýpali do odvážajúcich áut. Cena za 1 meter čistých zemiakov bola 18,– Kčs. Kopáčka dostala na deň 40,– Kčs a k tomu chovu – stravu. Často sa stalo, že ani na zaplatenie seba nevykopala. Oravské Veselé vtedy odovzdávalo 146 vagónov zemiakov. Roky boli biedne. Mnohé rodiny nevykopali zemiakov ani na svoju potrebu. Naháňači odovzdávok mnohé pivnice, kde gazda nesplnil „kontingent“, zaplombovali a gazda pod pokutou nesmel plomby porušiť. Tak sa stalo, že aj Stanovi Labjakovi zaplombovali pivnicu. Početná rodina, sedmoro detí a manželia a v chlieve dve svine na „kontingent“ – čímže všetko zachovať pri živote? Zvíťazil zdravý sedliacky rozum, ako sa hovorí. Stano Labjak vzal nebožiec, prevŕtal diery do dvier na pivnici, vypílil dosky, aby sa mohol do pivnice dostať a samozrejme, celú rodinu a domácnosť zachránil pred hladom. Keď o dva týždne prišli z ONV kontrolovať plomby, on im ukázal, že ich plomby sú neporušené. Keď na neho spustili, on povedal: „Ja som sa vašich plomb nedotkol a s mojimi dverami ja môžem robiť, čo chcem. Plomby máte neporušené. Ja som nemohol nechať rodinu umierať od hladu.“ Ako som sa neskôr dozvedel, na ONV v Dolnom Kubíne bol obrovský smiech, keď patriční úradníci rozprávali, ako ich v Oravskom Veselom dobehol Stano Labjak.

XXXI. Volejbal

Keď som v januári 1947 prišiel do Oravského Veselého, našiel som nielen šachistov, ale aj volejbalistov. Bol to pozostatok po účinkovaní vdp. Štefana Precnera, kaplána z Tvrdošína, ktorý bol vo Veselom kaplánom a potom neskoršie ako levočský kaplán, ktorý si vážil slobodu, musel utiecť a v zahraničí aj ukončil svoj život. Bol mojím rovesníkom a priateľom. Volejbalové ihrisko bolo v centre dediny. Hrávali sme každý deň. V prvé roky sme chodili na zápasy do Námestova, do Rabčíc a doma sa nás niekedy nazbieralo aj na dve šestky. No každý rok sme chodili na Oravskú priehradu na turnaje. Tam sme bývali medzi prvými. V roku 1956 sme v okrese Námestovo chytili všetky prvé umiestnenia: muži, ženy i dorastenky. Ako víťazi sme išli do Liptovského Jána na krajský prebor. Tam boli ženy tretie, muži druhí (prehrali len s Ružomberkom). Moji muži vtedy hrali v tejto zostave – ešte ako študenti: Ing. Janko Sameliak, Ing. Serafín Pisarčík, Jozef Pisarčík, JUDr. Milan Čič, Ján Sameliak starší a ja. Dorastenky boli prvé. Postúpili do oblasti krajov Žilina, Nitra a Bratislava. Tam boli zase prvé. A tak sa dostali do finále republiky, ktoré sa hralo v Štúrove. Boli to tieto dorastenky: Anna Romaňáková Buganová, Mária Romaňáková Buganová, Justína Romaňáková Sirotiarová, Pavlína Sameliaková, Mária Sotoňáková, Kristína Ganobjaková, Klára Pisarčíková, Kamila Čičová, Štefka Vajteršicová. Bolo to v čase, keď sa okopávali zemiaky. Dievčatá som musel pýtať od materí, aby ich prepustili jednak na tréning a potom do Štúrova. Celou cestou som ich musel učiť, aby ma volali „ujo“. Kto sa pomýlil, musel dať korunu na „nanuky“. Za druhú oblasť Banská Bystrica, Prešov a Košice vyhrali dievčatá zo Slovenskej Ľupče. V Štúrove sme prehrali len s Ostravou 2:0 a s Dečínom 2:1, kým som bol na stanici, aby som chytil v Žiline pražský rýchlik do Košíc. Rýchlik mal už meškanie 2 hodiny a ešte bolo pred pasovou a colnou kontrolou. Pomoci nebolo, ja som sa musel vrátiť, a tak sme sa museli uspokojiť s tretím miestom, čo bolo pre nás veľkou radosťou. Všetky ostatné zápasy naše dievčatá vyhrali ako zástupcovia žilinského kraja. Keď sme v nedeľu zavčas ráno išli na svätú omšu, z Ústredného výboru z Prahy sa pýtali, kde vediem, tie dievčatá. Čo Ťa do toho, trénujem ja a ja rozhodujem o spôsobe tréningu. Viete, že kňaz a viera boli ich nepriateľmi a lepšie bolo vtedy sa im vyhnúť a svoje si zachovať. Boli by nás zbytočne fumigovali a poškodzovali.

XXXII. Dekanstvo

V roku 1958 som sa stal osobou pozornosti mocipánov. Boli si po mňa a odviedli ma do Trstenej. Tam som presedel celý deň nad papierom „K spolupráci“, ale moja odpoveď bola: „Ja sa do smrti chcem každému človeku pozrieť smelo do očí, ale nikto mi nebude môcť povedať – Ty zradca.“ Spišská Kapitula nebola, ale prišli Lúčky, lebo naši veselovskí učitelia vydali o mne svedectvo. Tam im bolo vytýkané: „Futbal vedie farár, volejbal vedie farár, divadlá cvičí farár aj šachy vedie farár a čo Vy devätnásti robíte? „Farár má veľký vplyv na ľudí a my mu nestačíme.“ „Tak farárko preč.“ Tak som sa dostal z Oravského Veselého do Lúčok. Bolo to v novembri 1958.